Cesta k Poznaniu

Nie kniha ale, sprievodca

Rodičia detí so špeciálnymi potrebami čelili veľa krátkym aj dlhým zápasom. Vedomie, že nie ste sami, môže byť ten najväčší dar.

Tieto slová nie sú návod. Nie sú ani riešením. Sú len dotykom. Pokojným, prítomným. A možno si v nich oddýchnete. Možno vám len pripomenú: "Už teraz to robíte dobre."

MILÍ RODIČIA,

Niektoré slová sa nedajú povedať naraz.
Prichádzajú pomaly.
A niekedy ich netreba počuť — stačí ich cítiť.
Toto je len malá chvíľa spolu s vami.
Možno ju čítate v noci.
Možno niekde v čakárni.
Možno s ťažkým srdcom a s nádejou zároveň.

Vaše dieťa vám ukazuje niečo, čo nie je v knihách.
Ani v diagnózach.
Ani v plánoch na život.
Ukazuje vám, čo znamená byť tu a teraz, naozaj — s telom, s dychom, s dušou.
A vy to zvládate.
Zvládate aj dni, keď sa zdá, že nič nejde.
Aj noci, keď je všetko ticho alebo príliš hlasné.
A niekedy sa len tak pozeráte.
A to stačí.
Stačí byť.
Teraz.
A môžete byť spolu — v tichu, v pohybe, v tom, čo je.
Ste milovaní.
Aj keď to necítite.
Ste sprevádzaní.
Aj keď sa zdá, že ste sami.
Ste súčasťou veľkej cesty.

A ešte, moji drahí rodičia…
Chcem vám povedať:
že dokážete všetko.
Pretože ste už veľa urobili.
Už ste veľa pochopili.
Už ste veľa prežili.

A aj vy sa môžete vrátiť — k sebe samým.
Spolu s dieťaťom, nech má hoci koľko rokov,
vraciate sa k sebe.
Aj k svojmu vnútornému dieťaťu.
Môžete s ním ležať na zemi.
Môžete s ním skákať.
Môžete sa smiať bez dôvodu.
A prečo nie?
Prečo by ste sa nezasmiali,
ak je tento okamih jedinečný a neopakovateľný?
Prečo by ste sa nepotešili, kdekoľvek práve ste?
Prečo sa nepozrieť na kvety ako prvýkrát
a nezachytiť ich krásu?
Alebo – na mláku, na vodu, na močiar?

Nie je budúcnosť.
Nie je minulosť.
Je len tento okamih.
A ten treba prežiť.
Prežiť a tešiť sa z neho.

A potom sa môžete vrátiť späť do nášho bežného sveta –
kde treba upratovať,
variť,
zarábať...
Ale už inak.
S takou hĺbkou,
že aj upratovanie a varenie budú naplnené radosťou.
Aj práca bude príjemnejšia.
Aj vzťahy sa zmenia –
pretože budete prítomní v tomto okamihu.
Týka sa to všetkého – práce, lásky aj rodiny.
Bez vnútorného tlaku „vrátiť sa do normálu“.

Prečo netreba návrat?
Pretože keď budete ako Zem,
ako Domov,
ako Strom,
ako Oceán Lásky,
ako Slnko –
a prijmete to,
a dovolíte tomu byť,
a dáte tomu priestor –
tak práve to bude.
Bude to, čomu ste dali priestor.
Bude to, čomu ste dovolili byť.
A vy sa budete rozvíjať.
Aj vaše dieťa sa bude rozvíjať – nezávisle od veku.
Či už má 5 rokov a vy 30,
alebo 20 rokov a vy 50 –
dajte tomu priestor.
Dovoľte tomu byť.
Dovoľte Životu byť.
Dovoľte Radosti byť.
Dovoľte Šťastiu žiť vo vás.
A tým sa naplní celý váš život.
Každý jeden okamih – presne natoľko, nakoľko mu dovolíte byť.
Nezáleží na veku – ani rodiča, ani dieťaťa.
Môžete byť úspešní.
Aj v osobnom živote.
Aj v kariére.
Aj vedľa takéhoto dieťaťa.
Len tomu dovoľte byť.

ti, že je to zbytočné. Ale nie je. Vôbec nie je.
Takéto deti žijú mimo času.
A keď im niečo hovoríme, alebo ukazujeme, alebo opakujeme, neberú to ako opakovanie.
Žijú to. Ochutnávajú to. Skúmajú, či sa ti da dôverovať.
A aj keď hovoríš to isté 100-krát — pre nich je to 100 dotykov tvojej lásky.

Koľkokrát potrebuješ aby si uveril že zostanem?
Odpoveď — toľkokrát, koľko treba.
A ak budem mlčať — budeš so mnou aj tak?
Áno! Pretože ma miluješ.
Si pripravený opakovať to so mnou?
A ešte? A ešte?..

Opakovanie nie je metóda.
Je to forma bezpodmienečnej prítomnosti.
Preto sa neboj.
Aj keď sa zdá, že všetko je dookola — nie je to kruh, je to špirála.
A každý oblúk je nová hĺbka.
A ste v tom spolu.
Opakovanie nie je o učení naspamäť, nie o vnucovaní.
Je to ako nežné kruhy na vode, v ktorých sa dieťa učí dôverovať.
Skúma, či ne zmizneš.
Pýta sa ne slovami: „Ešte si tu?“
Aj tvoja odpoveď nie je slovami.
Ale tým, že zostávaš.
A tak, krok za krokom, bez zhonu, bez očakávaní, narodí sa priestor bezpodmienečnosti.
Priestor, kde môžeš byť.
Priestor, kde ťa milujú, aj keď mlčíš.
Kde ťa milujú, aj keď nerozumieš.
Kde ťa milujú, aj keď si iný.

A keď dieťa – alebo dospelý, ktorý potrebuje trochu viac času – chce opakovanie, zvolí si tento rytmus, túto formu kontaktu a začne opakovať...
A Vy – rodič, alebo len osoba nablízku – prijmete jeho pozvanie.
Bez vnucovania.
Bez toho, aby ste sa ponáhľali zrýchliť.
Bez toho, aby ste viedli k svojmu rytmu.
Ale súhlasíte s tým, že budete v jeho rytme.
Dobrovoľne vstúpite do jeho sveta.
A zostanete tam - tak dlho, ako len môžete.
Tak dlho, ako Vám to srdce dovolí.
Tak dlho, ako len dych znesie.
Toto je láska.
Jedna z jej najvyšších foriem.
Nie pretvárať.
Ale byť blízko.
Len byť.

Nikdy som ho nechcela „napraviť“. To vo mne nikdy nebolo.
Ale v poslednom čase cítim, že sa zmenilo moje pole.
Nie preto, že by som niečo spravila — ale preto, že som kontrolu pustila z rúk.
Už viac nedržím.
Len... kráčam.
Vchádzam do strachu.
Nie ako boj — ale ako vstup do ticha.
Tam, kde netuším, či sa dá vôbec otvoriť.
Otváram sa tam, kde niet istoty.
Kde nikto nepovie, že to bude bezpečné.
Prosto dôverujem.
Jednoducho dôverujem.
Dôverujem sebe.
Dôverujem jemu.
Dôverujem Životu.
A on…
On sa zrazu otvára.
Neukrýva sa.
Nechráni sa.
Je tu s nami.
Zostali mu nevedomé pohyby.
Stále znie inak.
Ale je tu.
Skutočný.
Prítomný.
A nebyť tých zvukov, nikto by nepovedal, že bol niekedy „na spektre“.
Neviem, čo bude o minútu.
Ale cítim:
Toto je Život.
Živý.
Bez kontroly.
Skutočný.
A toto je naša cesta.
Moja.
Jeho.
A možno aj tvoja.

…Niekedy slová nie sú potrebné.
Rozpadnú sa na zvuky ako listy vo vetre a zostane len ticho medzi nami.
V tomto tichu je všetko.
Stojíš a ja cítim, ako tvoje plecia ešte nesú napätie dňa.
Približujem sa pomaly, aby si moje priblíženie zachytila nie ušami, ale pokožkou.
A potom – dotknem sa tvojej tváre.
Dlani sú teplé, ale bez horúčavy, len prítomnosť.
Nie opraviť, nie utešiť, nie vysvetliť.
Len byť tak blízko, aby si nemusela držať samu seba.
V tom okamihu sa všetko stáva priehľadným: vzduch, myšlienky, vzdialenosti.
A ja vidím, ako v tvojich očiach niečo povoľuje.
Akoby si prestala stáť na stráži a dovolila si znovu nadýchnuť sa.
Toto je naše stretnutie – pred slovami, pred významami, pred vysvetleniami.
Tam, kde srdce vie skôr, než myseľ stihne položiť otázku.

…Sedíš na zemi, pohľad máš zapichnutý niekam do kúta.
Svet okolo teba je akoby teraz príliš hlučný a ty si sa ukryl tam, kde ťa nik nedotkne.
Nevolám ťa, neprosím, aby si sa otočil.
Len sa potichu približujem.
Viem, aké ľahké je ťa vyplašiť zbytočným slovom.
Preto si sadám vedľa a čakám, kým sa naše dychy trochu zladia.
A potom – pomaly natiahnem ruku, dotknem sa tvojej tváre.
Moja dlaň je teplejšia než vzduch v miestnosti a ty to cítiš.
Nie ako príkaz, nie ako požiadavku, ale ako pripomenutie: „Som tu.“
Nemusíš sa na mňa pozrieť.
Nemusíš odpovedať.
Len vedz – som s tebou a nemám sa kam ponáhľať.
Cítim, ako sa pod prstami chvenie tvojej pokožky mení na teplý, rovnomerný dych.
A v tomto dychu je súhlas – malé „áno“ z tvojho srdca.
Áno, sme spolu.